13. február, 2022

Prvý deň

A predsa letíme...  Začíname deň veľmi skoro a mnohí sme ho ani nezačali.  Rovno si potiahli sobotu do nedele. Dlhý však bol i tento prvý, nedeľný.

Na túto hodinu pre nás dosť neznáme miesto, predsa len okolie školy poznáme lepšie tak pred ôsmou a nie  za nadrána o trištvrte na tri. 

Čakal nás priamy let z Bratislavy až do Dublinu. Prázdne a tiché letisko sme osviežili darčekmi v podobe kufrov pod letiskovým stromom. Pracovníci boli radi, že majú koho odbaviť a tvárili sa zanietene a zodpovedne. 

Veľkým prekvapením bolo, keď sa z kapitánskeho hlásenia na palube lietadla ozvala slovenčina. A bezpečnostné inštrukcie zneli v našej reči trochu nezvyčajne. To asi ešte nik  nezažil. Takže aj u nás rastú piloti a letušky.

Let bol príjemný a káva na palube to najlepšie, čo vás môže po prebdenej noci stretnúť.

Írsky stály vietor spravil z nášho pristátia zážitok. Piero ho zaznamenal do mobilu ako  povestná čierna skrinka. 

Prvý dotyk írskej pôdy, ako inak daždivý. Ale kto to vníma. Náš okrídlený tátoš nás bezpečne dopravil. 

Čakal nás celý deň pred nami. Náladu trochu ubral iba kufor, čo sa mu rúčka pokazila. Smola, ale poradili sme si. Na letisku nás víta ujo šofér, súkromným autobusom, ktorý  pochádza z dôb, ktoré si deti nemôžu pamätať.  Ospravedlňuje sa, že ten jeho, s ktorým jazdí, je práve v myčke. Ale bol to iba kúsok, vydržali sme a tie sedadlá v ňom boli príjemne mäkučké, lepšie ako v lietadle. 

Trochu sa pomýlil a zobral nás kúsok inam, no zdieľaný priečinok v mobile nás zachránil a mohli sme ukázať, že to nie tam, ale hentam treba s nami ísť. Privítanie s host family prebehlo za mierneho dažďa. Za krátko sme sa rozpŕchli. 

Prvá úloha však pred nami. Dostaviť sa na parkovisko medzi 11:30 a 12:00. Nenechali sme nič na náhodu a poctivo si odkrokovali cesty na spoločnú zastávku. Sme si istí, že to pôjde hladko. Dublinská mestská je predsa len user friendly.

Asi správne sa považuje želé v jogurtovom kelínku za atrakciu. I polievka so skladacou lyžičkou, podávaná z lodného kontajnera na parkovisku supermarketu bola zaujímavá. 

Nerozumieme celkom urbanistickej myšlienke, prečo sa cesty k domom tak veľmi kľukatia a stáčajú, že miesto pár metrov k zastávke, treba prekonať ďalekú túru. Takže z malého plota, čo nás delí, nerobíme si žiadnu vedu a učíme sa ho zdolať na preskačku. 

Cestou sa nám pritrafilo príznačné stĺporadie,  ako stvorené pre nás so zručnosťami pre nie len dublinský život. Rešpekt, rôznorodosť, hrdosť, spolupráca, inklúzia, mier a tímový duch. Asi vedeli, že prídeme.

Vyskúšali sme aj cestu do mesta, no to už bolo naozaj veľa, na prvý deň. Podaktorým nám hlavy poriadne klipkali. Lenže v Dubline nie sme každý deň.

Hádanka na koniec, teda na začiatok malá úloha. Je ľahká, prídu ťažšie. Ktorá fotka je z lietadla a ktorá z autobusu?

Tak my už to zvládneme. Dobrú noc.