25.2.2022 Bray

Deň trinásty.

Nie sme vôbec poverčiví. Nechávame si posledný deň v škole na trinásty deň. Opäť používame komínovú rúru za rosničku. Predpovedá pekný deň.

Kto si zoberie posledné zakývanie na autobus na starosti? Prvé dni to bolo čudné a trochu sa i hanbili. Ale dnes už kývanie je úplne bežné. Toto je takzvané dupľované.

Z horného poschodia už vidno dievčatá. Asi ani netreba hovoriť, že je v buse celkom živo. Toľko sme toho dnes prežili, že by sme nemali nič písať, iba fotky pridávať. V škole prezentujeme projekty, potom lúčenie a ponáhľame sa na Bray s Gerrym. Nerozvážne sme si sľúbili, že ak bude dnes slnečno, vlezieme do vôd Írskeho mora.

Prvý prezentujú Denis, Dominik a Pier. Téma je recycling. Pravdaže dodajú tomu aj kúsok show.

Prídu na rad dievčatá a ich packaging. Aké skvelé nápady. Porovnávajú bomby do kúpeľa z reťazca s tými, ktoré sú od lokálneho remeselného výrobcu. Skvelý nápad ako poukázať, že síce je to drahšie, ale odpadá starosť s plastovým obalom.

Réka, Nina a Petra si vybrali tému, v ktorej sú doma. Spracovali ju zodpovedne. Hneď sú nám jasné pojmy fast and slow fashion. Sú v tom proste dobré.

Viktor s Dominikom sa pustili vysvetlovať, ako fungujú nádoby na triedený zber. V Dubline sú zväčša dve, na komunálny a separovaný odpad. Možno nie zlá myšlienka, že ten separovaný si potom niekde sami vytriedia. Lenže to sú už posledné momenty. Spoločná fotka, slová rozlúčky.

A tiež hrdosť, že sme to zvládli. Našu group líderku sme zatiaľ poslali nakúpiť lunch. Tá v Jakomensky tričku je Anne. O jednej máme byť na stanici.

Tak toto tempo, čo dávame a popritom ešte na ulici riešime pre ďalší turnus letenky. Energiu Dominika využívame ako lietajúcu motiváciu. Všetci chceme z toho balíčka svoj triple cheese. Neostáva nič iné ako držať s ním krok.

Dobiehame tak akurát v pohode. Turnikety si užívame. Také doma nemáme. A to nás už čaká Gerry. Prišiel úplne dobrovoľne vo svojom voľnom čase, obľúbil si nás a my jeho.

Porozprával nám, ako sa mu darí na novej knihe. Teda, že sa mu čosi vymazalo. Bude to príbeh o Jonathanovi Swiftovi, autorovi Gulliverových ciest. Bol veľmi milý a priniesol nám do daru i svoje knihy.

Nevedeli sme, čo nás čaká v Bray. Sľúbil nám však, že to bude na veľa fotiek. Takto pripravení čakáme.

A to náš lov na výhľady dnes iba začal. Keď nad tým rozmýšľame, asi sme ich vtesnali do dnešného dňa za celý pobyt.

Keďže slovo je slovo a výzva je výzva, našli sa traja odvážlivci plus sprievodca. Čas na pláži sme vyhlásili za bezmobilový. Všetci napochytro robia fotky pred ich zberom. Možno by ste nehádali, ale na tom obrázku je skutočne február.

Prišiel čas aj na rozlúčkový rituál. Každý si našiel svoj zaujímavý kameň a fixkou napísal želanie, prianie, slová. Hoci sme zvedaví, nedozvedáme sa aké. More si ich z kameňa zmyje a zanesie do šíreho sveta. Pripravení v rade, hodom zverujeme Írskemu moru tajomstvá.

Kde sa vzalo tu sa vzalo, na pláži sa dobrovoľne vyskladalo toto srdiečko.

Už je to oveľa iné, keď chceme fotku, netreba sa dlho prosiť. Zaznela otázka, zmestia sa všetci do jeho vnútra?

S Gerrym dlho neobsedíte na jednom mieste. Po pár minútach sa ocitáme ako na húsenkovej dráhe, akurát stále smerom do kopca. Tak fučíme statočne, zatvárame oči nad zablatenými teniskami.

Je to dvesto metrov nad morom, rovno nad tým, v ktorom sme sa iba pred chvíľou sviežili. Výstup to bol prudký a naozaj tatranský. Veľa sme sa natrápili, ale dali to všetci. A keď sme na začiatku hovorili o love na výhľady, tak tento veru stál za to a nadobudli sme z neho aj riadne teplo.

Z vrchu nad Bray, unikáme po chvíľke. Chceme sa vyhnúť turistom. Veľká vďaka Gerrymu, že nás vzal i na takéto miesta. Ako bežní turisti by sme od pláže isto nezdvihli hlavy. Oplatilo sa zveriť do jeho rúk a nechať turistov za chrbtom. Jasne tu bez ľudí cítiť spätosť s prírodou.

A ak čosi v diaľke tušíte, vlastne áno, bol to zámer, preto nás sem Gerry volal. Rozpovedali sme mu ktorýsi deň o našej snahe stretnúť v Írsku živú kravu. Podarilo sa a ja som musel neskôr skočiť kúpiť výhercom čokoládu. (slovo je slovo, za prvú videnú pasúcu sa kravu, bola sľúbená čokoláda)

Ak by ste si doteraz iba trochu pomysleli, že toto sú mestské deti, tak pozor! Boli by ste riadne na omyle. Dýchali sme zhlboka a bez rúška. A mali sme čo robiť, aby sme ich prehovorili, že kravičky nebudú mať rady hladkanie, aj keď číslo na emergency máme.

Čakal nás ešte zostup a cesta späť. Na slová únavy sme mali plné právo. A držali sme sa statočne. Každý náročný zostup sme si vymedzili na päť minút. Nevadí, že to bolo oveľa viac. Predstava fungovala spoľahlivo.

Toľko pekných výhľadom sme sem nedali. Musíme šetriť miestom a vaším časom. Za všetko snáď, ako sa vieme oprieť jeden o druhého, uvedieme krátke video. Prechod mlákou.

Naspäť sme sa dovali, naozaj vyčerpaní. A to nás ešte dnes čaká balenie. Na stanici sme si kúpili muffinky a pozdieľali navzájom. Sadáme do vlaku. Hovorím Gerrymu, že naisto pospia. Kdeže, ani náznak a to sa vezieme celú hodinku. Naozaj sme plní dojmov, príjemna a uvoľnenia. Za tie dva týždne sme sa dali riadne dokopy.

Tieto fotky sa nám sem už nezmestili: