17.február, Howth

Deň piaty.

Na piaty deň sa nám vymaľovalo trochu slnka ráno. Po Dudley búrke prišlo veľmi vhod.        V edupage zasvietili nejaké online kamerky, tak sme sa pripojili pozdraviť priamo na Slovensko do live hodiny.

Zo školy si všetko pamätáme, pracujeme na svojich projektoch. Zábavné bolo učiť Írov špecifiká nášho  jazyka. Strč prst skrz krk. Nuž to nie je také ľahké, ako dať si horúci zemiak pod jazyk a už vieš po anglicky. 

Keď pomyselne zazvonilo na koniec hodiny, lebo tu zvonec nezvoní. Vyrútili sme sa zo školy. V tej vrave  hneď nastala socializácia a vymieňali sa instagramové kontakty. 

Z toho stisku  davu pred dverami, vyviedli sme sa von na pochod. Veľmi sme si zvykli na rúška. Treba uznať, sú praktické v chladné dni, lebo nám nafúkajú teplo do tváre. Na rohu ulice sme sa všetci povinne vystavili lúčom slnka a doplnili dávky vitamínu dé. 

Poučení novou skúsenosťou zo včera, rozhodli sme sa, že využijeme priaznivý čas a vyberieme sa vlakom k pobrežiu. Takto v rojnici sme zaútočili priamo na O'Connell vlakovú stanicu. Všetko nám spoľahlivo vychádza. O chvíľku sa už vezieme v prímestskom vlaku k majáku Baily na polostrov Howth.

Pred prestupom na ďalší spôsob transportu sme sa na olovrant posilnili pravými chipsami (hranolkami). Ak ste si nedávali pozor, mieste operenstvo bolo schopné vám uchmatnúť hranolku priamo z drevenej vidličky. Milé vtáčiky si nevyberali či sú hranolky s kečupom alebo octom. 

A sme tu. Írske more a strážca zálivu, maják Baily. Asi nás tá šíra voda prekvapila. Celkom iný svet, veď ešte pred hodinou sme boli v lone veľkomesta. Dosť nám chýbal takýto priestor a dolu svahom ani veľmi nefúkalo. Hneď sme sa rozbehli na všetky strany.

Veľmi fotogenické je toto miesto. Čudujeme sa, že v tejto zime sa už pustilo kvitnúť toľko kríkov a uzimených narcisov je nám aj celkom ľúto. Taká dvojica sa nás pýta, ako sa dostane späť na vlakovú stanicu. Asi vyzeráme celkom miestne, vôbec nie ako turisti.

 

S touto fotkou sa nedá nepodeliť.

Naše cesty nie sú vždy tak priame. Chytáme sa toho, čo okolie ponúkne. Tieto útesy sú asi malé pre kamzíky. Na naše sily však stačili. Možno sa tu natáčal aj slávny film Pacho, hybský zbojník. Môžme byť pokojne jeho družina.

I tí, čo váhali, sa napokon dali zlákať na skaly. Poschovávali sme im tam nejaké dvojeurovky. Ani by ste neverili, že to môže dať viac práce, nájsť dvojeurovku v kope skál ako ihlu skrytú v sene. Niekto mal taktiku, sledovať skrýše zhora. Úspech nakoniec zožala mravenčia práca Simi. Bude z nej archeologička? 

Táto zátoka bola tak zaujímavá, že sme si zabudli odfotiť maják. Trávnaté duny sa vlnili ako more. Vôbec nie je ťažké sa ocitnúť až tam dole. 

Od príchodu koluje čokoládová výzva. Lebo typicky írske je pasúci sa hovädzí dobytok. Kto ho prvý uvidí, má sľúbenú  tabuľku čokolády za odmenu. Zatiaľ neúspešne. Predsa len sme ďaleko od vidieka. A na potvoru,  tú jedinú, čo bola v širšom okolí, zbadala pani učiteľka. 

Na protiľahlom svahu, formujeme stúpajúce slnko,  symbolicky zo zeleného horizontu Írska. To čo vidíte, je  vychádzajúca  generácia.

Cestou späť na zastávku sme sa trochu nachodili. Poobdivovali krásne vilky. Vieme, že takýchto fotiek už máte neúrekom. Ale dnes nám to vychádzalo úplne presne. Z jedného autobusu sme museli prestúpiť a k druhému dôjsť do vzdialenej  ulice. Časovanie sme mali úplne na sekundy. Kým sme prišli a nastúpili, dvere sa zatvorili a pohli sme sa domov. I tento náš deň bol opäť dlhý, náročný a v pohybe. 

Ešte jedna pikoška. Keď ste tak rýchlo v chvate, keď sa veľmi ponáhľate. Vedeli by ste sa napochytro rozhodnúť či je toto dámske alebo pánske wécé?