24.2. Dublinia

Deň dvanásty. 

Zvedavo pozeráme cez strešné okno v obývačke. Je to možné? Naozaj padajú vločky veľké ako kapce? Sme predsa navyknutí i na veľké mrazy, čože je to týchto päť stupňou. Ale to vlhko a slano od mora zalieza do špiku kostí. Už iba zagúľame očami. Obliekame vrstvu navyše.

Včera sme sa rozpŕchli na všetky strany, takže dnes pre zmenu, ideme vo dvojici ako prváci, nech tú dublinskú ulicu trochu osviežime. Vôbec by nám nevadilo, keby sme i dnes na hodine interaktívne behali po ulici.

Pracujeme na projektoch v uvoľnenej atmosfére. Dominik má z práce úplne čierne prsty. Asi mal použiť na zotretie tabule dačo iné.

Ahmed z Bulharska, radí  (asi) aké i/y  sa v slove píše. Lenže angličtina, našťastie, vybrané slová nemá. V slovnom prejave medzi nami, veľa spomíname na cenné rady, našej milej slovenčinárky.

Dostávame správu, že práve neprší a do múzea Dublinia je to pešo tak dvadsať minút. Prestávku si skrátime a už pripravení čakáme na chodbe. 

Asi najbližšie k povinnej výbave pribalíme okrem powerbanky aj krokometre. Cestu už poznáme, je to pri Christ Church katedrále. Hneď vedľa je ohavná betónová budova, nuž všimli sme si, že v tomto meste asi nemajú hlavného architekta. Keď tú budovu vedľa katedrály stavali, boli proti tomu veľké protesty. Anne, naša lektorka, prezradila, že i ona ako študentka sa zúčastnila pochodov a bola dokonca zatknutá. Fíha.

My sme tú škaredú budovu z našej fotky odstránili a nechali si tam iba kúsok katedrály. Na druhej strane sa nám nepodarilo vystrihnúť trčiace nohy. Lebo nasledujúca fotka mala byť akože my na vikingskej lodi.

Múzeum je veľmi zaujímavé. Už vieme, že Dublin založili Vikingovia a že na helmách nemali žiadne rohy. Sprievodca sa oháňa ťažkým mečom,  vysvetľuje, ako a s čím bojovali. Prechádzame jednotlivými obdobiami. Od počiatkov, okolo doby našej Veľkomoravskej ríše, až po súčasnosť. Keby sme boli v stredoveku, tak práve by sme sa nachádzali tam, kde svieti tá modrá bodka.

Na múzeu je tiež skvelé, že nikde nie sú nápisy  "zákaz fotenia" (okrem vitrážovaných okien) a čo je naozaj zaujímavé, nikde žiadne "exponátov sa nedotýkajte". Je to fajn nápad, miesto originálov, použiť kópie a tak sa môcť histórii i trocha dotknúť. Ako tuto Simi))). Žeby nový typ školskej lavice?

Takto impozantne ponúkli vysvetlenie, ako sa narábalo v stredoveku s chorobami. Gratulujme si, aj keď si trochu viac priplatíme, že dnes môžeme k ozajstnému zubárovi.

Úplne prirodzene fungujeme ako celok a keď sme unavení, nerobíme z toho vedu a čakáme sa hoc i na červenom koberci. Ešte jedno poschodie.  Na fotke sme dôležití my,  to vitrážové okno je tam náhodou.  Zlákali sme Ann k nám. Veď už má so zatýkaním skúsenosti.

Na hornom poschodí bola doba moderná a súčastná. Vo vitríne s artefaktami sa nacházala i PETka od coly. Vysvetľuje, že odpad archeológom dokazuje, ako žili ľudia. Obávame sa, že v budúcnosti tá plastová fľaša nebude pri vykopávkach nález až tak ojedinelý a vzácny. Po premietaní príbehu o živote v Dubline prichádzame na koniec. Z okna vidíme lejak. Súhlasíme, sadneme si na mafinku do kaviarne. Predavačka sa z nás teší, pripomíname jej domov, veď do Chorvátska chodíme na dovolenky. 

Nie sme odstrihnutí od sveta a i tu počúvame správy. Pre všetkých nevinných a trpiacich posielame aspoň srdiečka.

Whoops, zase to okno. Keď vyjdeme von, po lejaku ani stopy. Na ulici dokonca nie sú ani len mláky. Pýtame sa, kto nás bez mobilu dovedie až k autobusu? Ako odmenu ponúkame  už celkom vzácnu horalku. Príležitosti sa chytá Denis. A uznávame, robí to dokonale. Myslí i na tých celom vzadu a zakaždým na nich počká pred križovatkou.

Kým prídeme domov. Pripravili sme si ťažkú úlohu. Zaberie času. V múzeu sme sa naučili písať vikingským písmom. Rozlúštite, koho meno sa na ktorom papieriku píše.