22.02.2022, prvý slnečný

 Deň desiaty...

Keď vás ráno budí hlasný cupot kvapiek...a keď to tak je už takmer po desiatykrát, naisto sa vám nebude chcieť z postele. Máme od našich families potvrdené, že ani ich starí rodičia si takéto vkuse nevľúdno nepamätajú. A aj naše ranné konverzácie začínajú o počasí.
Deň nám hneď zo začiatku ukázal naliate mláky,  pokračoval nesmelo vykúkajúcim slnkom, až po prvý krát vyčaril naozajstnú  modrú oblohu. 

V škole sme dostali veľmi atraktívne úlohy. Začali sme s kvízom, na ktorý použila naša lektorka QR kódy. Tento koncept sa nám páčil. Veľa pracujeme v skupinách, v ktorých sme celkom zohratí. Veď aj naša súťaž skončila nerozhodne. No ak sme si mysleli, že QR kvíz bude dnes naj, prišla úloha interaktívnejšia. Rozbehli sme sa do obchodov a fotili. Lenže nie hocičo. Mali sme si popri tom všetkom čo nakupujeme uvedomiť, z akých materiálov je to robené, v čom zabalené a čo sa s tým obalom potom stane. Počítali sme na ulici recyklačné koše.

I tu nie sme vôbec poza školu. Do kaviarne sme zablúdili, aby sme spoznali, ako balia "so sebou" nakúpené veci. Schyľuje sa k projektu. Rozdelili sme si témy.
Chytro sa prispôsobuje naše dianie modrej oblohe, veď aj preto sme mali dnes hodinu vonku. Poobede sa ruší prestávka a rýchlo sa ponáhľame na stanicu. Cestou stíhame, ako z bondovky, stretnutie s miestnymi Slovákmi. Na ulici vymieňame s nimi tašku zo Slovenska za tú na Slovensko. Poznávacie znamenie bol žltý kabát. Viete koľkí ho mali?
Na Conolly station nás s prekvapením čaká Gerry, starý známy sprievodca a berie nás na Howth. Aj keď sme tam už boli, nikto nenamieta. So sprievodcom je to iná káva.

Porovnajte si ľavé úpršané a pravé slnečné. Garry vraví, že sme skvelá skupina, lebo vládzeme s ním chodiť rýchlo. Odbáčame vľavo a vyberáme sa ponad útesy takmer akoby tatranskými chodníkmi.

Lemované sú na žlto kvitnúcimi kríkmi. Voňajú ako mandle. Keby sme boli bez sprievodcu, nikomu by nenapadlo sa  k nim  skloniť. Dostávame upozornenie, aby sme sa nepredbiehali, že cesta je úzka a ako v horách, môže byť aj nebezpečná. Poslúchame.

A nielen poslúchame, ale aj počúvame Gerryho a jeho príbehy. Inak je to Gerard Ronan a je autorom dobrodružných kníh pre deti. 

Porozprával nám o lodi Tayleur, ktorá je označovaná ako prvý Titanic. Potopila sa na svojej prvej plavbe. Jeho rozprávanie bolo také živé a plné vysvetlení, že sa nám pri pohľade na vzdialený ostrov, vynárali v predstave tie chvíle. Pozorujeme, akou zmenou prešli juniori. Oni si to neuvedomujú, ale s Gerrym sa pokojne dajú do dvojice a rozprávajú. To v pondelok, keď nás bral prvý krát, vôbec nebolo. 

Slniečko nám krásne hreje na chrbát. Užívame si túto túru. Dokonca sa rozhodneme vyštverať prudký kopec, bližšie sa pozrieť na alpaky. Chodník sa v húštine stráca. Stávajú sa z nás praví zálesáci, predierajúci sa tŕňmi ostružlia. 

Asi všetci potrebovali trochu sa vybúriť záťažou do kopca. Stále sme nepočuli slovko "nevládzem". Fotiek sme spravili veľmi veľa a vybrať ich bolo ťažké. Husím pochodom sme vykľučkovali cestu lemovanú starými domami. 

Po príchode dole k moru, vyrojili sme sa na kamienky, pohádzať si žabky. Niekomu sa veru stalo, že nestihol utiecť do zákrytu a voda si to namierila priamo do obuvy. Za česť slúži, že nepadlo ani slovko ponosy. A pritom to je veľmi nepríjemné, keď vám tečie do topánky.

Škoda, že sme nemerali kroky, spokojne by sme si dali ešte ďalšie olovrantové chips. Došli sme až k miestu, kde za plotom bol koniec Írsku.

Dosť bolo však textu. Dnes bol magický dátum a k nemu i náležité počasie.  Ale ešte neskladajte mobily, jedna interaktívna úloha pred nami. Obrázok vytlačte, vystrihnite jednotlivé postavy a tie  podľa správnosti treba uložiť.  Alebo vymenujte, ako sme sa mali zoradiť.